Tichá domácnosť

Hovoriť spolu o problémoch a spoločne ich bravúrne riešiť nezvláda žiadny pár. Tu a tam sa teda poháda každý. Ani naozaj sa milujúci pár sa vždy nezhodne a každému páru prospeje, keď si občas jeden presadzuje svoje. Dôležité však je, aby spomínaná hádka splnila svoj účel a ľudia našli konsenzus sporu. Rozhodne nejde o to, kto bol a nebol v práve. Ale nejaký spôsobom vyvážiť pravdy oboch.

Podľa psychológov je najlepšie, ak sa ľudia naučia včas prerušiť hádku, tzn. dokážu prestať v najlepšom. Využiť momentu obojstranného mlčania a odísť z miestnosti. Ovládnuť sa v takejto situácii a mlčať nie je vôbec jednoduché, ale s trochou vôle to zvládne každý. Mlčanie sa však nesmie pretiahnuť do štádia, kedy spolu dvaja ľudia prestanú úplne komunikovať. Po každom konflikte by sa mal skrátka prečistiť vzduch a ak začnú ľudí trucovať, stav sa rozhodne nezlepší skôr naopak. Ak sa jeden z partnerov urazí a prestane úplne komunikovať, potom sa toho druhého jedinca najprv vždy zmocní zlosť. Jednoducho mu nejde do hlavy, prečo sa ten druhý s ním nerozpráva, čo urobil tak zlého. Nasleduje prosenie o odpoveď a ak ani to mlčanie neprelomí, potom nastáva rezignácia aj toho druhého.

V skutočnosti je však dlhodobé mlčanie obrovský nápor na psychiku, pretože nie je nič, čo by znížilo napätie a s ním aj dlhodobý stres. Namiesto dialógu, ktorý by mohol konflikt vyriešiť, nastáva ničomné ticho, ktoré aj z ozajstnej malichernosti dokáže urobiť obrovský problém. Čím dlhšie toto ticho trvá, tým viac sa obaja aktéri v konflikte prestávajú orientovať a po pár dňoch už len vedia, že spolu jednoducho nehovoria. Bohužiaľ ani potom, čo sa toto ticho prelomí, nenastáva normálny komunikácie, ľudia majú tendencie sa uchyľovať k výčitkám.

Mlčanie ľudia považujú za formu trestu. Tichá domácnosť nenastáva len tak z ničoho nič. Mlčanie je v podstate určitá forma vzdoru i trestu. Človek, ktorý si je istý svojou pravdou a nechce ustúpiť, sa jednoducho uchýli k tichu a to všetko za účelom toho, že chce toho druhého donútiť, aby ustúpil a pritom ho pri tom ešte pekne podusil. Mlčanie je teda určitá forma boja a väčšinou nemá nič spoločné so skutočným tichom. Podľa psychológov neznamená, že keď mlčíme, tak nekomunikujeme. I mlčaním totiž niečo oznamujeme a dokonca tak môžeme povedať viac než slovami.

Ak teda jeden urobí niečo, čo tomu druhému ublíži, potom práve mlčaním mu ten ublížený môže dať najavo, že pochybil. Ako náhle mlčanie trvá dlhšie, potom to väčšinou znamená, že mu tým ublížený chce dať príučku a že si jednoducho nepraje, aby sa to ešte niekedy opakovalo. Ticho v okamihu, keď dvaja ľudia majú spolu nejaký problém, skutočne nelieči, skôr naopak. Ten, ktorý si mlčanie nevybral, proste nevie, na čom je, a len veľmi ťažko dokáže odhadnúť, čo tomu druhému prebieha v hlave a ako dlho to všetko môže trvať. A táto neistota a stresujúci stav môže mať doslova nedozierne následky.

Tichá domácnosť preto partnerov nezbližuje, ale v prevažnej väčšine prípadov len odďaľuje. A ľudia by si mali uvedomiť, že večné mlčanie môže byť začiatok konca, keďže nie každý je schopný tieto stavy ustáť. Navyše tu hrozí skutočné odcudzenie. Mlčanie odborníci považujú za formu psychického vydierania, prostredníctvom ktorého možno s partnerom manipulovať. Svojím správaním teda spôsobujete rad ďalších stresových situácií, ktoré ohrozujú vás i vaše okolie. Umenie ustúpiť je ľudskou cnosťou, ale ak chcete mať harmonický vzťah, tak aj nutnosťou.

2011-05-01, kategória Vzťahy